NANEBOVSTÚPENIE PÁNA

            Po svojom umučení Ježiš poskytol apoštolom mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve. (Sk 1,3)

            V Biblii číslo 40 je vždy symbolom prípravy na niečo nové, na niečo, čo má prísť. Číslom 40 akoby chcel autor biblického textu povedať: „čosi kvasí, čosi sa chystá... A príde niečo dôležitejšie, ako bolo.“

            Tak nanebovstúpenie Pána je ukončením pozemskej prítomnosti Ježiša medzi učeníkmi. Po týchto štyridsiatich dňoch nastáva niečo nové – a to je čas Cirkvi. Končí sa obdobie viditeľnej prítomnosti Ježiša na zemi, a nastáva obdobie jeho prítomnosti v Cirkvi - v sile Ducha Svätého. Je to čas nás, ľudí.

            V súčasnosti medzi biblistami prebiehajú diskusie o tom, kde sa Ježišovo nanebovstúpenie odohralo. Evanjelista Matúš ho situuje na neznámy vrch v Galilei: Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. (Mt 28,16), zatiaľčo Lukáš hovorí, že nanebovstúpenie Pána sa odohralo v Betánii na Olivovej hore blízko Jeruzalema: Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha. (Lk 24,50-52) Kde sa to v skutočnosti odohralo? Neprotirečia si evanjelisti?

            Mnohí biblisti sa prikláňajú k názoru, že nesprávny geografický údaj uvádza Lukáš. Pretože to, čo je v jeho textoch prioritné, je teologický zámer – snaha poukázať na Jeruzalem ako na centrum naplnenia proroctiev o Ježišovi. Dôkazom toho je skutočnosť, že svoje evanjelium píše s neustálym zameraním na toto mesto. Lukášovo evanjelium sa v Jeruzaleme začína - tu je Zachariášovi zvestované narodenie Jána Krstiteľa. Od 9. kapitoly Lukáš opisuje Ježiša na ceste do Jeruzalema a svoj pohľad má neustále upretý týmto smerom. (Pre porovnanie: evanjelista Marek venuje Ježišovej ceste do Jeruzalema jednu kapitolu, Matúš dve a Lukáš takmer desať kapitol.) Preto je možné, že aj udalosť Pánovho nanebovstúpenia a zoslania Ducha Svätého Lukáš symbolicky situuje do tohto mesta, aby tak ešte viac zdôraznil význam Jeruzalema v dejinách spásy. 

            V skutočnosti sa udalosť nanebovstúpenia Pána mohla odohrať v Galilei, tak ako to uvádza Matúš. Pre Matúša (a tiež pre Marka) má – naopak - symbolický význam Galilea. Je to miesto, kde sa Ježišovo verejné účinkovanie začalo. Aj po zmŕtvychvstaní posiela Ježiš svojich učeníkov znova do Galiley, kde ho uvidia. Odtiaľto má ich misia – tak ako misia ich Majstra – znova vychádzať.

            Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. (Mt 28,17) Znie nám to čudne, že apoštoli sa stretávali so zmŕtvychvstalým Kristom, a pochybovali. Preto niektorí exegéti zastávajú názor, že na hore boli prítomní okrem apoštolov aj iní učeníci – a títo pochybovali.

            Vôbec sa však nemuselo jednať o iných učeníkov. Nie je dobré, ak si Ježišom zvolených apoštolov predstavujeme ako ľudí dokonalých a bez pochybností. Takými ani neboli. Biblia nám ich opisuje reálne so všetkými chybami a zlyhaniami. Ako ľudí na ceste, ktorých viera nie je hotová, ale musí stále rásť.

            Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. (Mt 28,18-20) Centrálnym slovesom misijného príkazu je sloveso „učte“. Doslova by sme ho mohli preložiť: „robte mi učeníkov“. V tomto význame to znamená „u každého učeníka majte starostlivosť o hlboký vzťah so Mnou“.

            A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú. (Mk16,17) Ako chápať tieto slová? Znamená to hovoriť rečou, ktorú vidíme u charizmatikov - rečou, ktorá pripomína bľabotanie batoľaťa, rečou, voči ktorej i svätý Pavol mal – zdá sa – podľa jednej narážky v liste – trochu ironický vzťah? Máme brať do rúk hadov a škorpiónov, piť smrtonosné nápoje, a očakávať, že nám neublížia? Naozaj to znamená toto?

            Nechce nám týmito slovami Boh povedať skôr: Ste pozvaní, aby ste v sile Ducha hovorili novým spôsobom a aby ste sa zrozumiteľným jazykom snažili, aby tento svet evanjeliu viac rozumel.

            Nebojte sa jedov, ktoré otravujú život v tomto svete. Naopak, buďte voči ich pôsobeniu imúnni, nenechajte ich preniknúť do svojho vnútra! Nie je toto dnes veľký zázrak?

            A možno aj poslanie uzdravovať môže znamenať prítomnosť niečoho omnoho všednejšieho, a predsa veľmi náročného. Prítomnosť mnohých skrytých rán a bolestí, ktoré čakajú na uzdravujúci dotyk tých, ktorí sa od Krista naučili byť blížnymi.

v v v

            Zo svätej omše, ktorú sme slávili so spolubratmi z našej komunity Blahoslavenstiev, som si odnášala hlboký zážitok. Vonku sme prechádzali popri žene v obtiahnutom tričku a minisukni. Opierala sa o múr. Vlasy mala odfarbené na blond, vysoké čižmy a vyzývavý postoj vypovedali o spôsobe jej života. Môj spolubrat zašepkal: „Prostitútka.“ Samovoľne som sa pri nej pristavila. Plakala. Bratia pokračovali ďalej v ceste.

            Povedala som jej pár slov o tom, že i ja som prežila v živote obdobie, kedy som bola od Boha ďaleko. Na záver som sa jej opýtala: „Súhlasíš, aby som sa za teba pomodlila?“

            Žena, ktorá až doteraz hľadela uprene na špičky svojich čižmičiek, zdvihla pohľad a zadívala sa na mňa. V jej očiach som čítala údiv. Nakoniec prikývla. Začala som sa za ňu modliť. Dívala sa mi uprene do tváre, po celý čas zo mňa nespustila oči. Napätie v nej povolilo a objal ju pokoj. Rozišli sme sa mlčky a vo vzájomnej úcte. Už nikdy som ju nevidela. Pre mňa to nebola prostitútka, ale žena, ktorá plakala.

            Ach, keby tak vedela, že zmŕtvychvstalého Ježiša videla ako prvá bývalá prostitútka. Keby tak vedela, že ženu, ktorú Židia prichytili pri cudzoložstve, Ježiš neodsúdil. Že povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Keby vedela, s akou úctou hovorí evanjelium o hriešnici, ktorá slzami zmáčala Ježišovi nohy a vlasmi ich poutierala a zároveň upozorňuje toho, ktorý si v tej chvíli myslí: „Keby bol tento prorokom, vedel by, kto a aká je táto žena.“ Veru, mýtnici a hriešnici nás predchádzajú do Božieho kráľovstva.

            Nevieme nič o životných sklamaniach iných, o ranách, ktoré utŕžili, ani o ich nezdarených pokusoch začať znova. Jediný, kto môže súdiť – lebo je Boh – na nás hľadí s láskou.

            Možno práve toto je odkaz sviatku Nanebovstúpenia Pána – najprv uprieť naše zraky nahor, k Ježišovi, ktorý nás predišiel do slávy Otca. Ale to nie je všetko. Následne od nás Boh očakáva, že ich uprieme opäť na zem, kde nás svet potrebuje.

(zdroje: rozhlasová relácia Rádia Lumen s o. Františkom Trstenským o Nanebovstúpení Pána, Tomáš Halík: Oslovit Zachea, Sestra Mária od Navštívenia: Veľké pravdy v malých príbehoch)

v v v

            Nepovažuj nikdy toho, koho evanjelizuješ, za človeka nakazeného, ktorého sa musíš dotýkať pinzetou. Miluj ho, alebo mlč. Priviň ho k sebe ako druhého Krista, alebo od neho ďaleko uteč.

brat Efraim

            Nemôžeme pochopiť bolesť človeka, ak s ním necítime. Súcit síce neodstráni bolesť, ale často mierni jej prežívanie. Cudzota a chlad bolia dvojnásobne. Ľudia často túžia viac po súcite ako po hlbokých úvahách.

Ján Chryzostom Korec